Ctené dámy a páni, vážené spomienkové zhromaždenie!

Slovenský národ počas svojho dejinného vývoja postupne dospieval k definovaniu svojich národných záujmov. Počnúc revolučnými rokmi 1848-1849, Memorandom slovenského národa  7. júna 1861, Clevelandskou a Pittsburskou dohodou, Martinskou deklaráciou, tento vývoj dosiahol jeden zo svojich vrcholov vyhlásením autonómie Slovenska 6. októbra 1938 a vznikom samostatného slovenského štátu 14. marca 1939. Národno-emancipačný proces pokračoval zákonom o česko-slovenskej federácii 28. októbra 1968 a zákonom o jej rozdelení v novembri 1992. Celý proces sa ukončil 1. januára 1993 vznikom terajšej Slovenskej republiky. Táto  naša národno-emancipačná línia sa uskutočňovala v rôznych historických a geopolitických podmienkach, počnúc absolutizmom habsburskej monarchie, cez tvrdú maďarizáciu uhorského štátu, parlamentarizmus I. Česko-slovenskej republiky, hegemóniu nemeckého národného socializmu a totalitného komunizmu sovietskeho razenia.

Vyhlásenie slovenského štátu 14. marca 1939 je historickou  udalosťou, ktorú si treba s náležitou vážnosťou pripomínať, pretože v našom národno-emancipačnom vývoji predstavovala jeden dôležitý stupeň, ktorý nemožno vymazať z dejín, ani z historického vedomia národa.

Hodnotenie tejto udalosti iba z kritérií vtedajšej európskej a svetovej politiky nie je celkom správne, pretože ignoruje existenciu dvadsaťročného zápasu slovenských politických strán za autonómiu Slovenska, ktorej prirodzeným zavŕšením bol samostatný štát.

Rovnako hodnotenie I. Slovenskej republiky na základe výsledkov druhej svetovej vojny je neobjektívne, lebo jej koniec spôsobil stratu slovenskej štátnosti a v stave jej absencie sa nastolila štyridsaťročná komunistická hrôzovláda, ktorá zdeformovala Slovensko nielen ekonomicky a politicky, ale najmä morálne.

Porovnania

Hoci slovenský národ patrí civilizačne a kultúrne k najpôvodnejšiemu jadru, z ktorého sa vytvorila dnešná európska civilizácia, okrem svojho ranného obdobia dejín, v podstate existoval bez svojej národnej štátnosti. Formou jeho štátneho života boli nadnárodné štátne celky, ktoré až do počiatkov intenzívnej maďarizácie, v celku uspokojivo zabezpečovali jeho národnú existenciu, ba ja určitý rozvoj. Búrlivé 19. storočie prebudilo v celej Európe záujem o národnú individualitu, avšak pokiaľ mal tento proces v Taliansku a Nemecku podobu zjednocovania malých štátov, v stredovýchodnej Európe a na Balkáne viedol postupne k rozpadu veľkých viacnárodných štátov. Ani na prahu 20. storočia nebol  slovenský národ odhodlaný pre samostatný štátny život a ako najpriaznivejšiu alternatívu zvolil možnosť spolu s českým národom uplatniť svoje právo na sebaurčenie. Tí Slováci, ktorí predpokladali, že Česko-slovensko bude zloženým štátom dvoch národov, veľmi rýchlo zbadali, že pre tento model nemajú nijaké právne záruky a že v Prahe sa na princípe českého historického práva obnovuje novodobý český štát. Preto sme my, Slováci mali v Česko-slovensku legitímne právo usilovať sa o svoju vlastnú štátnosť. Dosiahli sme ju v uplynulom dvadsiatom storočí dvakrát. Všimnime si bližšie určité porovnania – zhody a rozdiely medzi oboma štátmi v našich dejinách.

Štát predstavuje najvyššiu formu národného bytia. Jeho kvalita priamo závisí od kvality národa, ktorý ho tvorí. I. Slovenskú republiku vytvorila a riadila agilná  generácia slovenskej inteligencie, ktorej bolo hungarofilstvo rovnako odporné ako čechofilská orientácia častí politického spektrá na Slovensku. Za dvadsať rokov ČSR vyrástla nová generácia odvážnych uvedomelých Slovákov, ktorý sa po vzniku štátu uplatnili takmer vo všetkých vedných odboroch, v umení, kultúre, bankovníctve a ekonomike. Žitá kresťanská viera, zmysel pre rodinu a pevné väzby tradičnej morálky v prostredí slovenských dedín a mestečiek vytvárali solídne predpoklady pre slovenský štát rokov 1939-1945. Ľud I. SR si vážil svoj štát.

Obyvateľstvo dnešnej SR tvoria podľa sčítania ľudu z 86%  tiež Slováci. je to však iný národ než bol pred polstoročím. Podľa štatistík je vzdelanejší, žije prevažne mestským spôsobom života, ale je zároveň jedným z národov postkomunistickej východnej Európy, ktorý bol otrávený marxistickou nákazou ateizmu a materializmu. Ich následkom sa rozleptala nielen morálka jednotlivcov a celých sociálnych skupín, ale slovenský národ stratil schopnosť definovať seba samého, pociťovať národnú súdržnosť a stratil záujem o riadenie vlastných záujmov. To sa prejavuje vo všeobecnej apatii ľudí a ich neschopnosti reálne posúdiť stav spoločnosti. Väčšina národa si terajší slovenský štát neželala, ale trpne ho znáša.

Autonómna Slovenská krajina (od 6. októbra 1938 do 14. marca 1939) existovala iba necelý mesiac v hraniciach takmer totožných s dnešnými hranicami SR. Po viedenskej arbitráži sme stratili celý slovenský juh. I. SR sa nikdy neuspokojila s diktátom mocností, kde najväčšiu vinu treba pripísať Nemeckej ríši, ktorá toto riešenie umožnila. Neskôr sme získali naspäť severný Spiš a severnú Oravu. Tento náš územný zisk bol dočasný, lebo v roku 1945 sa československo-poľská hranica obnovila do stavu pred septembrom 1939. Hoci sa obnovením Československa scelil slovenský juh s ostatným Slovenskom, stratou slovenskej suverenity, aj napriek premenovaniu niekoľkých miest a obcí po slovenských dejateľoch a presídlením časti dolnozemských Slovákov, na slovenskom juhu nezavládol slovenský duch. Československý štát postupne a cieľavedome, ako protiváhu tzv. slovenskému nacionalizmu posilňoval maďarskú národnostnú menšinu. Tento trend nezastavila ani federalizácia Československa. Územne teda neexistuje úplná kontinuita medzi I. SR a II. SR. Naše terajšie štátne hranice nadväzujú na stav k 31. decembru 1992 pred rozdelením Českej a slovenskej federatívnej republiky.

Dnes už nikto nepopiera, že Slováci majú právo na svoj štát. Ináč, to už vyzerá s hodnotením ich úsilia o vlastný štát a najmä z hodnotením I. Slovenskej republiky, ktorej vznik si dnes pripomíname.  Možno prvú Slovenskú republiku zatracovať na úkor terajšej Slovenskej republiky? Sporné sú najmä hodnotenia z historických a medzinárodnoprávnych hľadísk. Nedajme sa pomýliť rozpornými hodnoteniami tejto periódy dejín  niektorými domácimi a zahraničnými  historikmi. Naša individuálna národná   skúsenosť nám musí dávať správnu odpoveď, aj keď je interpretácia dejín  nesmierne spolitizovaná a zideologizovaná. Tak ako v minulosti aj v budúcnosti bude veľa závisieť od toho, ako si každý národ sám sformuje historické vedomie. My sami musíme byť však schopní správne rozlíšiť, pomenovať a zdôvodniť udalosti našich dejín. To znamená, že Slováci si musia v slovenskom duchu písať svoje dejiny takým spôsobom, aby náš pohľad na naše dejiny bol natoľko objektívny, žeby bol prijateľný a pochopiteľný aj pre neslovenských skúmateľov našich dejín.

Najčastejšími argumentmi proti našej prvej štátnosti sú tvrdenia, že vznikla výlučne pod zahraničným tlakom a že mala totalitný režim. Nijaký jav sa nevyvíja izolovane, ani politika. Väčšina štátov (aj veľké) vznikla vo vhodnej politickej konštelácii a často pod silným vonkajším tlakom. Aj I. ČSR vznikla takýmto spôsobom. Nemalo snáď ľudovodemokratické a ešte viacej socialistické Československo podstatne obmedzenú suverenitu? Napriek tomu považujeme tieto štátne útvary za dôležité etapy nášho historického vývoja a neupierame právnu kontinuitu s ich režimami. Režim Slovenského štátu bol taký ako mohol v daných podmienkach byť. Takmer celá kontinentálna Európa vtedy s nadšením vítala Hitlerov projekt “novej Európy”. Bolo veľmi málo takých prognostikov, ktorí by boli s určitosťou predpovedali iba krátke trvanie nastávajúcich zmien.  Nepripomína vám toto tak trochu súčasnú atmosféru nekritického zápalu pravicových aj ľavicových politikov za “európske zjednotenie”?  Mladý slovenský štát sa, tak ako vtedy pred šesťdesiatimi rokmi, spolieha na to, že staré európske štáty, opierajúce sa korene svojich historických právnych systémov, nás vedú správnym smerom. Ani teraz nevidíme päť rokov dopredu.

Maša angažovanosť v druhej svetovej vojne, čo aj ako symbolická je historickým faktom. Na druhej strane nič nemení na skutočnosti, že tento štát vytvoril pre slovenský národ (!) také vhodné podmienky rozvoja kultúry, školstva, osvety, vedy a ekonomiky, ktoré nám vtedy závideli Česi, Rakúšania aj Poliaci, ktorí svoje historické štáty vtedy stratili. To nebol krok naspäť. To bol krok dopredu.

Z hľadiska záujmov národa bolo krokom naspäť opätovné prihlásenie sa k československému unitarizmu, kde sa postupne deformovala slovenská identita a povedomie; pestovalo sa vazalské vedomie o neschopnosti riadiť si vlastný osud. Ľudia, hoci hovorili slovenským jazykom a nazývali sa Slovákmi prestávali pociťovať svoju národnú individualitu v politickom zmysle. Marxistický internacionalizmus rafinovane prekrytý českým kultúrnym-politickým náterom vo väčšine národa vygumoval národné povedomie. K tomu treba pripočítať chýbajúcu medzinárodnoprávnu akceptáciu Slovákov a Slovenska v 20. storočí. Ani parížska mierová konferencia (1919-1920), ani Masaryk, ani Beneš, ani augustové povstanie 1944, ani košický vládny program, ba ani ústavný zákon o česko-slovenskej federácii (1968) neponúkli garancie pre slovenskú suverenitu v tomto storočí. Terajšiu štátnosť sme dosiahli iba preto, že sa stredná a juhovýchodná Európa ocitla po rozpade sovietskeho bloku vo veľmocenskom vákuu a zásluhou vtedajšej slovenskej a českej reprezentácie sa dosiahla dohoda o rozdelení ČaSFR.  Iba nemnohým odvážnym aktivistom a slovenskému politickému exilu vďačíme za uchovávanie a presadenie myšlienky slovenskej samostatnosti.

I. SR za šesť rokov svojej existencie vytvorila predpoklady pre rozvoj kultúry a duchovného života spoločnosti. Kresťanské cirkvi aktívne vplývali na celú spoločnosť. Modifikovali jednotlivca nielen v oblasti morálky a náboženstva, ale formovali celú jeho osobnosť. Aktívna účasť duchovných tradičných cirkví v spoločenskom živote im umožnila podávať autentické svedectva viery, čo veľmi pozitívne vplývalo zvlášť na mládež. V súčasnosti sa kresťanské cirkvi, napriek počiatočnému oživeniu po nadobudnutí slobody v roku 1989, opäť izolujú do uzavretých spoločenstiev. Cirkevné školy tvoria iba nepatrný zlomok z celkového slovenského školstva a náboženskú výučbu má iba 50% žiakov  základných a stredných škôl. Cirkev úplne stratila vplyv na mienkotvorné média a tým umožnila konzumnému materializmu deštrukciu zvyškov kresťanského morálneho hodnotového systému. Pretože sa neoprela o angažovaných laikov zo všetkých vedných odvetví nemá dnes schopnosť pozitívne ovplyvňovať legislatívu, kultúru a politiku štátu.

V podobných porovnaniach by sme mohli pokračovať ďalej. Nedospeli by sme však k jednoznačnému záveru, lebo všetko existuje v čase aj I. a II. SR. Okolnosti však tak všetko ovplyvňujú, že náš pohľad môžeme v konečnom dôsledku uprieť iba k nebu s vďakou za našu prvú aj druhú štátnosť a s prosbou o požehnanie pre celý slovenský národ.

Keď v roku 1949 Mikuláš Šprinc zostavil zborník o I. Slovenskej republike v jeho úvode napísal: Slovenská republika bola skutočnosťou. radostnou, krásnou a veľkou. uskutočnením snov a túžob všetkých slovenských pokolení. Nebolo by vonkoncom správne  dívať sa na slovenský štát ako na čosi , čoho sa Slovákom dostalo nie po zásluhe, ale z rozmaru osudu, na čo niet nijakého právneho nároku, nijakého dejinného opodstatnenia, čo možno z láskavosti dať a zase svojvoľne vziať. Filozofické, mravné právne a historické základy slovenského štátu spočívajú na Božom a prirodzenom práve.

Ak by sme dosiahli takýto nadhľad v hodnoteniach historickej udalosti 14. marca a I. Slovenskej republiky dospela by slovenská spoločnosť k triezvemu postoju aj k ďalším dôležitým medzníkom našich dejín.